Už strašne dávno sa mi o tebe nesnívalo. Vlastne, sa mi o tebe nesnívalo nikdy, hoci ti patrila vtedy každá moja myšlienka, každý môj vzdych, každý môj úsmev...
Keď si sa so mnou lúčil, povedal si mi, že sa stretneme presne sedemnásteho novembra roku dvetisíc, neviem, prečo si vymyslel ten dátum, tváril si sa rozhodne a presvedčivo, ako keby si to mal premyslené už dávno, a ja som len ticho hlesla, že je to strašne ďaleko.
Dívali sme sa na seba mlčky ako toľkokrát predtým, muž a žena v malej kancelárii s množstvom kvetov na oknách, obnažení v svojej zakázanej túžbe až na kosť ledva ovládajúc pohnutie v hlase a nutkanie dotknúť sa jeden druhého.
Len na chvíľu, len na malý okamih, len pre ten pocit prchavej nehy a istoty, že som v tvojich myšlienkach, že si v mojich myšlienkach, že som v tvojich snoch...
Nikdy sa mi o tebe nesnívalo, snívala som vtedy celé dni s otvorenými očami.
Ako ma raz privinieš k sebe a ja omdliem v tvojom silnom náručí od vzrušenia, ako mi konečne povieš všetko to, čo som videla za tvojimi zrenicami a jemne sa chvejúcimi rukami. Ako zabudneme na priestor aj čas, na to, kým sme, a kým sa staneme po tej jedinej premilovanej noci...
Nikdy sme sa už nestretli a mne sa o tebe nikdy nesnívalo...
Až dnes...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára