ďakujem, že si...

Viem si neželáš, aby som o tebe písala, ale ja to musím urobiť. Možno si moje slová nikdy neprečítaš, a tak ti večer, keď mi namiesto odpovede na otázku, aký si mal deň, s unaveným úsmevom postrapatíš vlasy, časť tohto poviem aj osobne. A možno nebudem musieť, možno bude stačiť objatie a ty pochopíš... Nebudem musieť rozprávať o tom, akú radosť prežívam deň čo deň od okamihu, ako mi ťa prvýkrát položili do náručia. Bol si krásne-vysneným dieťaťom, želali sme si ťa všetci traja - tvoja sestra, tvoj otec no a samozrejme najviac ja. Možno pre tie sny, ktoré sme do teba vložili, možno pre tú lásku, ktorou sme ťa obklopili, stal si sa dieťaťom, ktoré si želá každý rodič. Nikdy si ma nesklamal, nikdy nezabolel. Tisíckrát si mi vrátil všetku lásku, ktorú som ti venovala. Vraciaš mi ju každý deň. Bez veľkých slov a vyznaní. Celým svojím bytím... Pamätám sa, ako mi raz tvoja stará mama povedala, že by mi bolo s jedným dieťaťom ľahšie. Poznáš starkú, občas povie niečo strašne netaktné. A tiež sa pamätám, ako som bez váhania vyhŕkla: " Mami, to dieťa je najkrajší dar, aký som mohla dostať. A ak ma osud okradol o lásku muža, tisícnásobne mi ju vrátil v podobe tohto dieťaťa..." Tvoja starká zmĺkla a už nikdy nevyslovila takú hlúposť. A ja som svoje slová nikdy nevzala späť. Pretože vďaka tebe, môj chlapček, je život nás všetkých, ktorí ťa tak veľmi milujú, krajší a bohatší. O nehu a lásku, ktoré sa nehanbíš prejaviť. O smiech, ktorým dokážeš odohnať chmáry z každého čela. O takt a jemnocit, ktoré ťa vedú pri každom rozhodovaní. O múdrosť, takú nezvyčajnú v tvojom veku. O zvláštnu spravodlivosť, ktorou ma od malička fascinuješ. A tak dnes, namiesto veľkej torty so sviečkami, príjmi moje vyznanie. Za všetky tie chvíle, ktorými si prežiaril môj život... Ďakujem, že si...