možno, že si to práve ty...

Chýba mi objatie. Také skutočné, pevné, teplé. Rozmýšľam, či mi nechýbalo vždy. Po celý môj život.
A možno nechýbalo, len sa zakaždým skončilo a mňa desí tá prázdnota, ktorú tá strata vždy vyhĺbi.
Možno aj preto sa uzatváram už len do toho svojho. Možno preto sa neodvážim vykročiť, hoci mi hovoríš, že ma máš rád. Možno pre tú poslednú bolesť. A tú predtým. A ešte predtým.
Aký paradox, chýba mi objatie a ja sa bojím k tomu tvojmu vykročiť. Možno tam kdesi ďaleko na mňa naozaj čakáš.
Možno, že si to práve ty...