občas sa stane, že sa musíme navždy rozlúčiť aj s ľuďmi, ktorých máme radi...
nie preto, že zomreli, ale preto, že nás rozrušujú, kopia v nás smútok, privodzujú nám rozpoloženie, mätú nás...
blízkosť je najmä o radosti, pokoji, uvoľnení a dôvere,
je ako náruč, do ktorej vás niekto vezme a ukolíše rozbúrené zmysly,
ako dlaň, ktorá pohladí a odoženie chmáry,
ako srdce, ktoré sa rozbúcha v rovnakom rytme...
ak sa cítime po stretnutí s nejakým človekom unavený, smutný alebo sklamaný,
nie je to porozumenie, blízkosť ani priateľstvo...
a predsa je občas ťažké preseknúť spojenie...
pred nedavnom som stretla takeho cloveka, je mnou milovany, zatracovany, obdivovany aj nenavideny ... ublizuje, zrana, trapi ...
OdpovedaťOdstrániťnapriek tomu je pre mna stale akosi chorou vyzvou, spoznat ho a odhalit preco mnou takto mece ......... som martyr ......